reklama

Kde je tam?

Ten deň priniesol dve vysvetlenia. Už viem, prečo má môj synovec Alex ryžu na pravom chodidle. A takisto už viem, prečo jednoduché otázky majú povahu výstrelu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Situácia 1 (ráno):Vyplašené oči oprotisediaceho študenta ma pohli k formulácii ďalšej otázky. Jednoduchšie by bolo už len opýtať sa na jeho raňajkové menu. Nepomohlo. „Neviem. Nerozumiem, čo sa pýtate...“ Dlhšie ticho zachraňoval kolega, keďže našiel priestor medzi náročnosťou mojej poslednej otázky a zložením raňajok. Ale aj on dostal podobnú odpoveď. „Asi nerozumiem otázke..“ Vyplašenosť sa týmto preniesla na mňa a spôsobila, že som dokázala sedieť ďalších 15 minút bez slova. Ale hlasný rozhovor sa začal vo mne. Prečo „respondenti“ nerozumejú mojim jednoduchým triviálnym otázkam a na tie komplikované odpovedajú s bežnou ľahkosťou? Zabudla som rozlišovať jednoduchosť od komplikovanosti? Situácia 2 (podvečer):Deň plný interaktívnosti chcem zavŕšiť milým relaxom v podobe účasti na každodenných rituáloch môjho 1,5 ročného synovca Alexa. Kroky jednotlivých rituálov ako aj slovné prejavy k nim a počas nich zhruba poznám. Jeme. Teda ja jem a Alex papá. Som pripravená prijať všetky nové prvky stravovania. Alex vie držať lyžičku, vie si ju vložiť do úst, vie nabrať ryžu a v spolupráci s ľavou ručkou, ktorá pridržiava ryžu si vloží poloprázdnu lyžičku do úst. Počítam s tým, že polovica ryže je v ústach a polovica na sedačke. Počítam aj s tým, že poťapká moju ryžu, strelí mi lyžičkou do líca, presunie ryžu zo sedačky na zem a opýta sa „Kde je?“. Počítam aj s tým, že ak vstanem od stola, Alex vymyslí rýchlo spomínaný nový prvok. V podstate naňho čakám, takže vstávam. Nič. Stále nič. „Alex, kde máš lyžičku?“ „Tam!“ ukazuje na svoju nohu. Jasné. Lyžičku v tomto prípade plnú ryže si vsunul do sandálky. Aké jednoduché. Uteká aj s ryžou na ponožke do druhej izby a zasekne sa medzi stolom a gaučom. Nevie sa prebúrať ani jedným smerom. Pozrie sa na mňa a položí otázku dňa „Kde je tam?“ Neodpovedám. Ale Alex sa naštartoval a ide ďalej. „Kde je tam? Kde je tam? Kdejetamkdejetamkdejetam?“ Otázka ako výstrel. Vyplašene pozerám na malého. Mám výraz mojich ranných respondentov. Presne ako oni ráno, keď sa po tých jednoduchých otázkach pozerali na lampu, na okno, na zem, na všetkých okrem mňa, aj ja teraz hľadám očami záchytné body v miestnosti a spúšťam už druhý raz v ten deň samorozhovor „Bože, čo sa ma to pýta? Kde je tam??“ „Nemohol by si sa ma spýtať niečo komplikovanejšie? Nechcel by si napríklad vedieť čo ovplyvní kurz slovenskej koruny alebo čo bude s krízou EÚ?“ Ešteže vošiel môj brácho a zachránil Alexa, mňa a konverzáciu. Už teda viem, „kde je tam?“, ale trvalo mi to. Prečo to s jednoduchými vecami tak trvá? A čo keď prídu ďalšie jednoduchosti? Nemáte konvertor jednoduchosti?

Silvia Žigová

Silvia Žigová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Učiaca a učiaca sa ekonómka, trošku športovkyňa, niekedy cestovateľka. Vraj samorast Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu